Osobnosť jogy: Gejza Timčák

Gejza Timčák je zakladajúcim členom a prezidentom dvoch významných záujmových združení v oblasti jogy: Slovenskej asociácie jogy  a Spoločnosti priateľov jogy. Je považovaný za špičku jogovej lektorskej komunity na Slovensku i v Čechách. Joge a meditácii sa venuje vyše 50 rokov - počas tejto dlhej doby našiel v prístupe jogy nielen pevné zdravie a stabilný hodnotový rebríček , ale aj odpovede na mnohé otázky života.

Keďže Gejzove myšlienky sú mi veľmi blízke, a v jeho prístupe nachádzam mnoho inšpirácie, požiadala som ho, aby priblížil svoje myšlienky na témy typu joga, zdravie, život a karma... Výsledkom nášho dlhého rozhovoru je tento článok, v ktorom nejeden z nás objaví pár podnetov na zamyslenie nad sebou samým... 

* * *

Otázka: Ako si sa dostal k joge?

G.T.: Otec mal záujem o východnú filozofiu, a na predvojnové pomery dosť cestoval. Moja smola bola v tom, že väčšinou jeho knihy boli v nemčine a francúzštine. Pravidelne som sa s ním rozprával na tieto témy – najmä pri našich túrach, a mali sme spolu dosť náročné dialógy o filozofických otázkach. Okrem toho babička kúpila mamke, keď bola so mnou tehotná knižku o joge od S. Yesudiana, podľa ktorej mamka cvičila. Keď som knižku po čase objavil, začal som to čítať a podľa toho cvičiť. Keď som mal 18, tak som už pravidelne denne cvičil.

Aké bola tvoja cesta konkrétne k hathajoge, ktorú v súčasnosti cvičíš a učíš?

Pre mňa tá joga bola JOGOU už od začiatku. Pred rokom 1968 som zvažoval štipendium do Indie, ale mamka mi poradila, aby som si vybavil skôr takú cestu, aby mi to profesionálne pomohlo. Takže som mohol v 1968 vycestovať do Londýna na Imperial College, kde som robil PhD. Môj výskum síce zabral dosť času, ale mal som aj dostatok voľna.

Z pohľadu jogy to bolo, ako keď hladuješ desaťročia, a zrazu okolo teba švédske stoly. Tam neexistoval taký smer jogy, ktorý nenájdeš. Mohla si si kúpiť akúkoľvek knižku, zájsť do takého či onakého jogového centra. Tam som sa zoznámil s Ramakrishnovou misiou. Jej vedúcim bol Svami Bhavjánanda, ktorý mal na mňa usmerňujúci vplyv. Potom tam bola Londýnska škola meditácie, ktorá bola napojená na jedného z šankaračárjov z Indie. V tejto škole sa človek tiež veľmi veľa naučil. Učili sme sa veľmi zaujímavé techniky, stále sme museli dávať spätnú väzbu, dostávali sme nové úlohy... Tie techniky boli smerované k tomu, aby si stav „uvnútrenosti“ v meditácii nestratil pri bežných životných aktivitách.

Môžeš povedať príklad nejakej takejto techniky?

Je jedna veľmi jednoduchá technika, ktorá má veľmi dobré uplatnenie. Ak chceš dospieť do bodu, aby si vedela vnímať, ako myseľ , na základe tvojho vnútorného rozhodnutia ti urobí všetko čo potrebuješ urobiť (inak to urobí tiež, ale myslíš si, že to robíš ty), tak hľadáš kontaktný bod medzi tebou a prostredím, v ktorom niečo robíš. Napríklad, píšeš ceruzkou. Kontaktný bod je tuha, ktorá sa dotýka papiera - tam spočívaš pozornosťou. Potom si naraz všimneš – mal som úmysel niečo napísať, a myseľ mi poskytuje všetko čo potrebujem k tomu, aby som to napísal, a ruka to napíše. To bol priam šokujúci objav, pretože to môžeš použiť kdekoľvek a pri akejkoľvek aktivite. Stále hľadáš bod dotyku s tým nástrojom, ktorý užívaš a tým, na čom pracuješ. Pozornosť spočíva na tom, čo predstavuje interface medzi tebou a tým, čo robíš.

Teda kultivuješ pozorovateľa aj počas bežného dňa v danej aktivite..

Kultivuješ pozornosť, lebo tá je kľúčová, a ten pozorovateľ sa ti objaví ako „prekvapenie“. Nie je v tom žiadna abstrakcia, myšlienka, alebo emócie… Jednoducho sleduješ kontaktný bod. Zadáš úlohu a sleduješ, čo sa deje. Skôr či neskôr si začneš uvedomovať, že ak niečo chceš, myseľ ti poskytne dokonalý „full service“. Naraz si len uvedomíš, že si vydal úlohu, a aj myseľ aj telo ťa uposlúchli. Samozrejme, akonáhle si uvedomíš, že vlastne aj ty si to tak myslel, tak už je po tom, lebo si narušil súslednosť (stotožnil si sa s vykonávacím procesom), ale na začiatku sa človek tomu nevie ubrániť. Človek je zvyknutý na to, že chce niečo napísať tak píše..  myslím si, že JA to píšem, a pritom ti to jeden z modulov v mysli priamo vyrába. Ty len musíš povedať čo...

Musíš na to upriamiť pozornosť a nechať to prejaviť sa...

Áno. Takže vracajúc sa k otázke mojej jogy - nenazval by som to hathajogou, ja by som to nazval jednoducho JOGOU. Videl som ľudí, ktorí pestovali iba meditáciu, len toto, len tamto, ale tam je po čase vždy pridružený nejaký problém. Buď človek príliš pribral, alebo bol neohybný, alebo mal rôzne problémy z toho, že jeho energie neprúdili...

Dnes sa ľudia dostávajú k joge cez ásany. Niekto sa posunie postupne ďalej, a niekto celý život ostane pri ásanach a bude z nich zdravotne benefitovať. O čo prichádza ten, kto ostane iba pri telesných polohách?

Tak v podstate skoro o všetko. Myslím si, že ásany sa tak dobre ujali preto, lebo sú pohľadné, môžeš tam merať ohybnosť, dá sa to hodnotiť, cvičenec vie si „hodiť“ nohy do lotosového sedu, vie ukazovať, aký je super...všetko je takto orientované na výkon. Dnes už sú súťaže, svetové šampionáty v joge, vytvorili tanečnú jogu, mallakamb jogu atď. Zároveň  každý hľadá, kde by ešte v joge našiel niečo skryté, čo by mohol rozviesť a pod svojím menom marketovať. Keď sa pozrieš na YouTube na ukážky rôznych moderných škôl, tak zistíš, že to spektrum ne neuveriteľne široké. Niekedy autori systémov si ani neuvedomia kde všade sa ich systém bude užívať ako napr. Svámi Devamurti si tiež asi nemyslel, že jeho makarásany - spinálky budú používať v rehabilitácii, a predsa sa úspešne používajú.

Ásany sú ale odrazovým mostíkom k iným stupňom..

Tie ásany môžeš robiť „telocvikárskym“ spôsobom – teda tu patria všetky bežné, gymnasticky koncipované spôsoby cvičenia. Ak sa ale cvičenec nedostane cez túto hranicu chápania ásán, tak zostane pri ásanách, bude ohybnejší, ale možno bude mať tie isté problémy, aké majú gymnasti. Krátkodobo si pomôže (bude výkonnejší, pružnejší, zdravší ..), ale neskôr nevyváženosť toho cvičenia spôsobí, že si preťaží niektoré časti svojho systému. Keď si zoberieš klasické hatha jogové texty (Gheranda samhitá, Gorakšašatakam, Hathapradípika a dalšie), všetky hovoria, že hatha je príprava na rádža jogu, V hathe získavaš napr. schopnosť sedieť dlhší čas, rozprúdiť energie pohybom a výdržou v polohách. Ale pritom v hatajoge tiež nezačínaš ásanami ale šatkarmami. Tie celý náš systém čistia, detoxikujú, energizujú. V rádža joge podľa Patandžaliho sa začína uplatnením princípov jamy a nijamy. Čiže to, čo v hatha joge sa robí šatkarmami, v rádža joge dosahuješ uvedomením si správnych postojov k druhým a k sebe. To, čo si robil na úrovni telesnej, posúvaš na hranicu mentálnu, emočnú a etickú..

V prípade nijam – sa hovorí o čistotnosti – myslí sa čistotnosť tela a mysle. Hovorí sa o santóši (spokojnosť) - aby si v živote nechodil ako nešťastník len preto, že sused má väčší plat, väčšie auto, krajšiu ženu, alebo sa cítiš ranený nejakými reakciami druhých. Človek by mal byť vnútorne spokojný a uvedomiť si, že každý je posadený do takého prostredia, ktoré si „zaslúži“ resp. na ktoré je PRIPRAVENÝ. V rámci toho môže ďalej tvorivo riešiť svoje výzvy , odstraňovať svoje chyby a pod. V prípade Íšvara pranidhány si treba uvedomiť, že človek nie je nejaká bodka stratená na zemi, ale že je dôležitou súčasťou obrovského systému. Keď si uvedomí, v akom veľkom systéme je funkčnou súčasťou, spôsobí to zmenu perspektívy. Keď sú ľudia zacyklení a nevedia si s problémami rady taká zmena perspektívy zmenší vnímanú veľkosť problému a tento sa stane možno riešiteľnejším.

Ako môže niekto s povedzme zdravotnými alebo finančnými problémami zmeniť perspektívu? To sú relatívne dosť citeľné problémy..

To je spojené so santóšou. Zoberme si finančné problémy. Keď sa porovnám s niekým v Ugande alebo v Somálsku, tak zistím, že mám nepredstaviteľné množstvo prostriedkov, ktoré sa jemu ani nesnívajú. Ak si pozrieme osud žien v Afganistane, naše ženy sa môžu cítiť priamo v raji (pozri napr. článok na BBC News Asia ). Čiže človek by mohol byť usmievavý a spokojný, a je nespokojný, lebo má pocit, že má „málo“. Dôležité je, že aké máme nároky. Sú ľudia, ktorí by chceli podstatne viac, než na čo majú. Môže to byť mobilizujúci podnet, alebo podnet, ktorý podnieti prikročenie k pôžičke. Ale ak mám projekty, na ktoré finančne nestačím, potom santóša je prostriedok, ktorý mi umožní vyváženejší pohľad na svoje potreby. Lepšie umožní vytvoriť si hodnotový rebríček a možno trochu ubrať na nárokoch. Ak naše najdôležitejšie hodnoty sú naplnené, človek je spokojnejší.

Potom je možné skúmať čo je dôvodom nízkeho príjmu – nízka alebo nevhodná kvalifikácia? Nenašiel si človek dobrú prácu? Práca, ktorú robí je neperspektívna? Potrebuje si človek zvýšenie platu „vybojovať“? To všetko je tiež vec reflexie a potom ochoty prijať a vykonať zmenu, ktorá je potrebná k uskutočneniu posuvu – napr. v príjmoch. Väčšina ľudí nemá rado zmeny, radšej sa iba „sťažuje“, ale schopnosť byť stimulovaným k zmenám a to aj vo vyššom veku je jedným z receptov spokojnosti. Joga nielenže dáva väčšiu telesnú pružnosť, ale aj myseľ udržuje v lepšom stave. V podstate človek, ktorý cvičí úplnejšiu jogu, je aj „lepšou pracovnou silou“, pokiaľ jeho snahou je zarobenie peňazí – teda potrebuje k svojim projektom viac peňazí.

Ako sa dá sebareflexia vybudovať skrz techniky jogy?

Všetky techniky jogy učia sebareflexii – dokonca aj ásany, lebo si človek musí pripustiť, že nikdy asi nebude gumová čínska gymnastka. Pri cvičení človek obyčajne zistí, že kolená ho nepustia, nejaký segment chrbtice je v takom stave, že nech robí čo chce, isté hranice neprekročí, a je to tak aj preto, lebo niečo zmeškal. Na úrovni mentálnej je to práve meditácia, ktorá dáva veľkú možnosť sebareflexie. Ale ani to nie je garantované. Veľa ľudí má pocit, že keď už v relaxácii trochu skľudnia myseľ, ani jeden krok nie je potrebné urobiť ďalej, lebo majú pocit, že im to stačí. Máme veľa účastníkov na kurzoch, ktorí chcú iba cvičiť, ale prednášky ich už nezaujímajú. Teda ich sebareflexia im hovorí, že na iné nie sú pripravení.

Sebareflexia je vlastne schopnosť monitorovať danosti a procesy, ktoré sú v človeku. Svádhjája (jedna z nijám) hovorí, že človek sa má pozerať na seba, a objaviť svoje miesto v živote. Sú ľudia, ktorí nemajú dosť dobrú sebareflexiu, a majú pocit, že život im krivdí, mali by byť inde a podobne. Ale sebareflexia umožní si aj vytyčovať reálne ciele. S jednou nožnou protézou je možné ešte pretekať, ale bez sluchu sa hudba nedá hrať. Bez sebareflexie človek často žije v nereálnom svete a nezriedka skôr či neskôr mu život dá najavo, že nie je na správnom mieste..

V tom vie joga pomôcť - vrátiť sa do reálneho sveta...

Už svádhjája a ostatné jamy, nijamy - pomáhajú skúmať osobnostné a osobné danosti, a nájsť, kde je miesto človeka. Aj relaxácia, joga nidra, pratjahara pomôžu nasmerovať pozornosť dovnútra podobne ako všetky meditačné techniky. Ak ich robíme dobre, naraz sa popri upokojujúcich vnemoch objavia aj veci, ktoré možno o sebe ani nechceme vedieť. To cvičenie hľadania kontaktného bodu a odbremenenie vedomia od výkonu človeku lepšie umožní vnímať, čo sa deje okolo neho, a to umožní postrehnúť signály typu „do toho už nechoď“, „toto nie je celkom pre teba“, vidieť možné dopady; ale aj signály opačné – „do toho choď“.

Orientálny model obnovy človeka je ďalšia zaujímavá oblasť. Hovorí o tom, že zákony karmy ponúkajú možnosti rozvoja aj v ďalších životoch, a kým človek nedokončí svoje poslanie, stále sa vracia. Tento model je optimistický v tom, že každý musí zodpovedať za svoje činy –  musí riešiť ich dopady na druhých aj seba buď v tomto alebo budúcom živote. Takto zodpovednosť nekončí vo chvíli, keď človek zomrie. Terajší kresťanský model hovorí o tom, že človek je zodpovedný za svoje činy, ale po smrti je už len buď odmenený alebo trestaný za ne. Neuvažuje o možnosti návratu pre nápravu. Orientálny model hovorí, že zodpovednosť človeka za svoje aktivity zahrňuje aj návrat na zem aby riešil nedoriešené, či chybne riešené časti svojho života. Okrem toho vie sa tu objaviť aj vtedy ak si dá za cieľ pomôcť druhým.

Človek, ktorý praktizuje jogu vie o karmických súvislostiach. Stane sa mi však v živote niečo zlé. Ako sa môžem (pohľadom jogy) pozerať na ťažké situácie, ktoré sa mi v živote dejú?

V prvom rade ich nevnímať ako ťažké situácie. Ktorá situácia je ťažká? Taká, ktorú človek nevie alebo nevládze uniesť. V 80-tych rokoch kolegovia v Maďarsku robili prieskum u astmatických detí a zistili, že v 90% prípadov sú deti liečiteľné iba vtedy, keď sa liečili aj rodičia – ale nie na astmu. Väčšinou tam bol nejaký iný problém – komunikačný, skrytý nesúlad, rozpor, nevhodne nastavené hodnoty. Choré dieťa cez chorobu privádza na seba pozornosť, plus je ako zaseknuté - nevie sa nadýchnuť , bojí sa vydýchnuť atď. Až keď si rodičia uvedomili, že musia i oni niečo zmeniť, je šanca na zlepšenie.

Aj vážna choroba v rodine teda môže mať pozitívne aspekty – lebo pôsobí na okolie, ktoré sa môže zmeniť kladne. A to je model pochopenia zodpovednosti za seba a za iných. Ak si i členovia rodiny vedia uvedomiť nenáhodnosť ochorenia dieťaťa a vedia prekonať rozpory, nesúlad, nedostatok času či emočnej podpory, začína nová etapa ich života, ktorá by inak nenastala. Ťažké situácie teda vnímam tak, že ak im neviem zabrániť, tak sa musím snažiť ich prijať, ale nie v zmysle oddať sa jej, ale potreba hľadať príčinu problému a začať to riešiť. K tomu je potrebná aj sebareflexia. Či sa mi podarí problém vyriešiť či nie, zas nie je vždy v moci človeka určiť. Utrpenie – podobne ako radosť – je nedeliteľnou súčasťou života.

V akej moci je to teda? Je to tiež súčasť karmy/osudu človeka, či sa mu to podarí vyriešiť?

Väčšinou áno, ale nie tak, že zlá karma naňho doľahla, ale že nevidí riešenie. Nemá dosť veľkú voľnosť ducha, aby uvidel riešenie. Ak toto nevie zo seba dostať (odstrániť blok, ktorý má), tak sa mu to nepodarí. Nedávno zomrela v Maďarsku zakladateľka jedného špeciálneho typu jogy – „Etka jógy“ Benke Etka. Vo svojich päťdesiatich bola na vozíčku, ale nechcela na ňom byť... Tak si nechala od jedného alternatívneho lekára naordinovať hladovky, diétu zo zeleninových štiav a veľa cvičenia jogy. To, že sa dostala na invalidný dôchodok, vzbudilo to v nej revolt, začala študovať jogu, a hoci štatisticky nemala veľkú nádej, dostala sa z vozíčka. Jeden čas dokonca v obrátených polohách i spala! No a s takou pôvodnou diagnózou sa dožila takmer sto rokov, a do poslednej chvíle bola živá, príjemná, ohybná. K tomu sa však musela dopracovať. Keď je teda ozaj veľký problém, môže to mať veľmi mobilizujúci účinok, a vie človeka urobiť jednobodovým v tom, že to chce riešiť a pomôcť si. Osoby ako Nick Vujicic tiež ukazujú ako je možné byť šťastným pri neuveriteľných hendikepoch – ak sa človek nevzdá.

Častokrát si v minulosti cestoval - a stále cestuješ do Indie. U ktorých významných jogových majstrov si mal možnosť študovať? A kto pre teba znamenal najväčší zdroj inšpirácie?

V r. 1961 a1962 som dopisovaním získal inšpirácie od Svámiho Šivanandu. V r. 1973 som stretol svámiho Mahešvaranandu, ktorý u nás začal učiť Jogu v dennom živote. V Indii som stretol mnohých učiteľov jogy: Deoraha Baba, Prabhúdatta Brahmachari, Swami Satyananda Saraswati, Mastaram Babu, Swami Chidánanda (Divine Life Society), Rameshwar Jha, Lakshman Joo Deva, Ánanda Mai Má, Shankaracharya zo Sringeri, Swami Nirvánanda (Suji Maharaj), swami Vireshwarananda (obaja z Rámakrishna Math), S. Yesudian, B.K.S. Iyengar, Suren Goyal, Hansa Deoraha Baba, Mahaswi Tathata, na Tajwane zas Abbota Ming Ting (predstaveného Zen kláštora pri Taipei), Svámí Veda Bharati (Himalájska škola jogy) a iných.

Čo sa týka praxe, najväčší jogín, ktorého som v živote stretol bol Deoraha Baba. To bol veľmi starý a zvláštny jogín, pretože jeho život bol veľmi nezvyčajný. Poslal nás za ním iný jogín - Prabhudatta Brahmachari. Deoraha Babovi bolo nielen absolútne jasné, čo bolo v tvojej mysli, ale keď to uznal za vhodné, tak ti ponúkol niečo ako „skúšobnú verziu“ skúsenosti, ktorú si hľadal. Preňho si bol ako knižka – prečítal ťa hneď. Keď si mal kvalifikovanú otázku a on mal pocit, že vie pomôcť, tak ti dal tú skúsenosť – nie natrvalo, ale mal si referenciu. U iných jogínov sa ľudia učia 5-10 rokov a viac kým dospejú k poznatkom. Jeho spôsob bol špecifický v tom, že do teba zasadil ú skúsenosť – teda keď si chcel. Až po takmer polstoročí som sa v Zinali od Svámiho Veda Bharatiho dozvedel, že výuka Deoraha Babu bola veľmi špeciálnym typom iniciácie. Toto bol asi najsilnejší vplyv ktorý som zažil. Už vôbec to, že je to možné, je vzácny objav.

Čo pre teba joga v živote znamená? A kam si sa pomocou nej dostal?

Nuž takto by som to nevedel definovať, lebo joga pre mňa nie je nástroj. Je to súčasť života. Keby som hovoril, že ma doviedla sem alebo tam, nehovoril by som pravdu. Joga je cesta, aj stav. Cesta jogy ti pomáha v tom, aby si príliš neušiel jednou stranou, čiže ti stále pomáha veci vyrovnávať. Na druhej strane joga samotná ťa nebude chrániť. Tvoje tendencie uvidíš, ale je na tebe, ako sa rozhodneš. A rozhodneš sa na základe hodnotového systému, ktorý uznávaš a vnútorného obsahu mysle. Joga ti pomáha žiť život tak, aby si mal väčšie uspokojenie zo života. Ona nejde proti tvojim životným záujmom, ona je v tebe a spolu idete. Nie je ako ruksak, ktorý dám hore, dám dolu... Joga ma doviedla všade, kde som bol, kde som... To, čo som cez jogu vnútorne zažil, nie joga zažila, ale bola v tomto prípade iba prostriedkom.

Ak by som to mal zhrnúť: joga je recept, ako objaviť v sebe všetko to, čo potrebuješ k takému životu, ktorý je pre teba hodnotný. Znovu treba pripomenúť, že nebude konať namiesto teba, a nebude ti ani brániť, aby si človek vybral nesprávne riešenie, ale rozhodne ti dá priestor, aby si uvážil, ktoré riešenie chceš. Čo je dosť cenná pomoc, lebo ťa vie vyvarovať z veľkého počtu nevhodných riešení. Pre mňa je to veľmi cenná súčasť života.

Nemám na jogu zvláštne nároky v zmysle   „chcel by som aby...“. To, čo by som mal mať vo svojej životnej skúsenosti, joga mi pomôže lepšie prežiť. A ak je to niečo ťažké, tak lepšie absorbovať a vidieť, kde je asi to riešenie... Ľudia majú niekedy taký pocit, že „joga to za mňa vyrieši“, čo je podobné tomu ako keď si človek myslí, že jeho problémy vyrieši medicína. Nevyrieši. Joga dá možnosť, aby si lepšie vidiel riešenie a medicína často navodí „odklad“ problému. A ešte jedna vec - občas vznikne problém pri ktorom hľadáš, hľadáš, hľadáš, a prídeš na to, že sorry – niečo treba aj pretrpieť (smiech J)...

Ďakujem za rozhovor. :-)

* * *